Je zaujímavé aké veci ľudí desia. Niekoho desí neznámo, niekoho neistota, niekoho staroba, strach zo straty… A niektoré veci, teraz mám na mysli hlavne tie hmotné, nás tešia keď sú nové a neokukané, no desia v čase ich rozkladu a zániku – v období keď už sú len matnou pripomienkou toho čo sme mali dakedy radi, po čom sme túžili a mysleli sme si, že keď to dostaneme budeme šťastní.Milujem prechádzky, najmä tie dlhšie. Počas nich totiž môžem premýšľať, triediť si myšlienky a vyčistiť si hlavu od nepotrebného. Aj preto bývam často ticho keď sa prechádzam. To, že nerozprávam, ale neznamená, že sa ani nepozerám. Ako fotografka si všímam detaily, menej či viac zaujímavé, no hlavne také, ktoré ku mne prehovárajú. Oslovia ma pretože mi pripomenú niečo z mojej minulosti, situáciu či človeka. Dokážu ma vtiahnuť do svojho sveta, dokonca vytvoriť v mojej hlave úplne novú realitu.
Na jednej takejto prechádzke po vinohradoch na úpätí Bielych Karpát som stratila pojem o čase a aj o ľuďoch čo boli so mnou. Akosi som sa oddelila od skupinky a išla vlastným chodníčkom. V momente keď som si uvedomila, že som sa pravdepodobne stratila, všimla som si na akom krásnom mieste sa nachádzam. Bolo to zákutie z radov malých súkromných viničiek a domčekov až fantasticky pestrofarebných. Medzi tou krásou ma upútal jeden starý dosť ošarpaný domček, alebo skôr chatka, o ktorú sa zrejme už dlhšie nik nestaral. Do jednej z jej stien bol zatlčený klinec a to čo na ňom viselo bolo kontrastom ku všetkému čo som mohla vidieť naokolo. Všetka farebnosť, krása, malebnosť miesta sa stratili a ja som vnímala už len jeden bod. Odkaz z minulosti visiaci na klinci. Bábiku. Celé to miesto dostalo pre mňa vďaka nej, vďaka opustenej bábike, iný význam. Zabudla som na viničky, domčeky a farby, na prírodu, vône a zvuky. Už som vedela čo musím odfotiť. Prečo práve bábiku? Veď je to iba stará polorozpadnutá hračka. Niekto ju tam zabudol, no a čo už je na tom zaujímavé?! (Poviete si)
© Mirka Sliacka Photography
Nevšednosť miesta môžete zachytiť v prítomnosti, v krásach, ktoré vidíte v ten daný moment, ale vo vzácnych chvíľach natrafíte na fragmenty z minulosti, a tie rozprávajú iný príbeh. Sú to kúsky niekoho detstva, možno prázdnin strávených na vidieku, dávno zabudnutých zážitkov s ľuďmi, ktorý sú už niekým celkom iným. Sú to kúsky životov pospájané do reality, ktorú môžeme vidieť a vnímať okolo seba. Fascinuje ma tieto kúsky nachádzať a oživovať ich na fotografiách, rozprávať ich nepoznaný príbeh. Napriek tomu však musím pripustiť, že je tu aj tá možnosť, že som blázon, že prikladám zmysel veciam, ktoré ho nemajú, a možno ale len možno, je to iba bábika…
Keď sme vybrali fotku The Doll ako motív na tričko, museli sme rozmýšľať aj nad vhodnými kulisami kde ho nafotíme. Za obeť padol areál opustenej liečebne najvýstižnejšie pomenovateľný ako schátralý, jemne desivý, dožívajúci priestor, ktorý má ducha alebo skôr duše všetkých tých ľudí, ktorí tadiaľ prešli. Bábika môže symbolizovať detstvo, možno nevinnosť alebo krehkosť spomienok, zasnenosť – to už nechám na vás. V slnečný deň sme sa za hudby NIN a Fall of Efrafa preniesli do minulosti každý pomocou vlastnej „bábiky“ a nachádzali sme čriepky v nás, ktoré nám pomáhajú pochopiť to kým sme. Fotografie sú výstižnejšie než tisíc slov. My sme si ten deň užili a prežili sme ho naplno.
Toto pekné a originálne tričko z autorskej dielne SMC na teba čaká tu https://www.sickmindedcult.eu/aashop/
Za tím SM
Mirka