Rozhovor s kapelou Ľahká Múza

S legendárnou undergroundovou hudobnou formáciou Ľahká Múza sme mali tu česť zoznámiť sa na akcii vo Farhof Art Clube v Banskej Bystrici. Ako Sick Minded Cult sme tam mali vernisáž Farhof 2.0 a hudobné zoskupenia Eight Chances a Ľahká Múza odohrali ten večer dva samostatné koncerty. Pri príležitosti 1.výročia tohto vskutku nezabudnuteľného večera sme sa s vokalistkou Ľahkej Múzy Gudrun porozprávali okrem iného aj o tom, čo to obnáša,  „ísť si“ viac ako tri dekády poctivý underground.

Ľahká Múza vznikla v roku 1984. Čo Vás vtedy viedlo k založeniu kapely a čo tomu predchádzalo?

Gudrun: Ja som sa do kapely dostala paradoxne ako posledná. Najprv existovala čisto punková formácia v zložení gitara, basa, bicie. Pri speve sa striedali obaja hráči až na koniec padlo rozhodnutie, že to chce speváčku. Už vtedy som bola v svojich 17tich široko ďaleko známa ako jediná punk girl v okolí, takže tip bol jasný. Na otázku, či nechcem spievať v takejto kapele bola odpoveď – jasné, idem do toho!  Všetci štyria sme mali radi aktuálnu punk/new wave hudbu a ako mladí ľudia sme proste chceli zmeniť svet (aspoň ten v svojom okolí tým, že si vytvoríme svoj vlastný).

Ako Ľahká Múza ste si šli od začiatku svoj vlastný, nezávislý štýl. Vizuálne a hudobne ste museli v 80.rokoch asi dosť pútať pozornosť. Čo to obnášalo, byť v tej dobe rebel?

Gudrun: Bolo to jednoduché aj zložité zároveň, ako aj dnes, len v každej dobe iným spôsobom. Vysvetlím. Za socializmu sme boli absolútne neprijateľná formácia a preto sme sa ani nikdy nesnažili hrať na nejakých „povolených“ akciách, začínali sme v zakázanom českom undergrounde, kde boli tony kapiel na tom úplne rovnako. Takže z tohto uhlu pohľadu to bola skvelá doba, lebo sme vedeli kto je kto a to nás vzájomne zoceľovalo a veľmi sme si v tom českom androši hoveli. Tu na Slovensku vtedy boli nejaké snahy to tiež robiť nezávisle, ale keďže sme nezapadli do tej malej úzkej slovenskej kliky, tak akoby sme tu ani neexistovali. Tá doba mala svoje absurdity, ale na druhej strane sme boli prepojení muzikanti, maliari, spisovatelia, filozofovia atd…proste všetci, čo nechceli mať nič spoločného s režimom. Samozrejme to obnášalo aj to, že som chodila pravidelne na výsluchy ŠTB, keďže som pútala pozornosť svojím neotrelým vzhľadom. Dnes je doba niekde úplne inde, ale dnes to má Lahká Múza paradoxne oveľa ťažšie. Stalo sa niečo podobné ako zánik Spoločenstva prsteňa. Duch undregroudu sa vytratil, ostala len časť „undergroudových“ kapiel, ktoré sa zakonzervovali a speňažujú svoju existenciu až kým nevyhynú. My tým, že máme radi aj „extravagantný výzor“ čo je pre umelecké kapely v zahraničí úplne normálne, ale tu sa to po odznení punkovej doby zase vrátilo do bežnej ošuntenosti ulice, sme si tým vlastne tu podpísali  vlastný rozsudok – „nepoužiteľný pre maistream“. Vždy sme si to uvedomovali a často sme sa aj stretli s pointami typu – hudba je to zaujímavá, ale nedá sa na to pozerať! A takých ako nás, je tu na rozdiel od 80tych rokov už veľmi málo, ale vďaka aj za nich.


Duch undregroudu sa vytratil, ostala len časť „undergroudových“ kapiel, ktoré sa zakonzervovali a speňažujú svoju existenciu až kým nevyhynú.


Zdroj: Mirka Sliacka Photography

Odohrali ste veľké množstvo vystúpení v zahraničí po kluboch či na festivaloch. Všeobecne možno povedať, že Vaša hudba má mimo hraníc omnoho väčšie ohlasy. Mnoho Vašich albumov vyšlo pod zahraničnými značkami. Prečo sa podľa Vás undergroundovej scéne dáva v iných krajinách väčší priestor a čo nám tu k tomu chýba?

Gudrun: Od roku 2 000 hráme hlavne po Európe. Ako opadla ešte posledná atmosféra 90tych rokov, ktoré priali klubovej scéne a v tej dobe sme boli takou „hviezdou nezávislej scény“ a po rozpade Československa sa pre nás postupne zavreli české pódia (doplatili sme na mečiarizmus) a na Slovensku tiež už doznievali  posledné Alternatívne letá a iné nezávislé akcie (ktoré boli výborné). Mali sme len dve možnosti, ukončiť koncertnú činnosť, alebo vyraziť von, za svojimi vtedy už tromi CDčkami, ktoré mali v zahraničí dobrý ohlas. Vtedy ešte vychádzali časopisy a kvalitné hudobné recenzie boli štandardom. Nie nejaké bláboly, ktoré napíše kamarát z mokrej štvrte a zavesí ich na FB. Takže na základe toho sme prijali ponuky zo zahraničia a vyrazili na prvé akcie. A nechápali sme ten pozitívny ohlas. To „doma“ sme už skoro nikoho nezaujímali, ale tam vonku bol ohlas naozaj veľmi príjemný. To, že hráme svoju silnú, emotívnu hudbu a spievam slovensky, bolo zaujímavé ako pre Nemcov, Angličanov, severanov a čuduj sa svete najviac pre ľudí z Južnej Ameriky. Takže sme si úplne preštrukturovali poslucháčov. Medzi tým sa zobudili niektorí organizátori aj „doma v Čechách“ a občas nás teda pozvali na nejakú primeranú akciu. Ako niekoho, kto je ošľahaný zahraničnými pódiami a teda už prekonal to „doma nie je nikto prorokom“, čo tu platí dvojnásobne, lebo u nás si málokto cení niečo domáce (tu sa nevie posúdiť kvalitu a klania sa len zahraničným „bohom“). Ako čas plynul, stali sme tak nadžánrovou kapelou (keďže sa stále vyvíjame a nepoužívame zabehnutý vzorec, ktorý sa osvedčil), že už ani žiadne scény nesledujeme. Raz hráme na industriálnej akcii, potom na gotickej, metalovej, elektronickej či etno scéne. Pretože všetky tie prvky v svojej tvorbe máme a oslovujeme tým časť takto naladeného publika. V Ćechách a na Slovensku prebehla scéna úplnou sterilizáciou, takže tu sú až na pár výnimiek, umelecké kapely mimo dopyt a kapely okolo FM rádia a potom metalové bandy – tie tu všetko obsadili. Nezapadáme – ako vždy, ani do jedného, ani do druhého. Sme osamelí vlci scény/nescény.

Je to neuveriteľných 34 rokov, čo ste na scéne. Musí tam byť „tmel“, čo Vás drží po hromade. Čo ním je?

Gudrun: Z pôvodnej zostavy kapely sme zo štyroch členov ostali od 1991 len dvaja – Ja a 677 (gitarista),ktorý skladá celú hudbu a píše texty. Ja mu už len pomáham dotvárať jeho kompozície do záverečného štádia. Prvé CD Tieň Bolesti (Zoon rec, 1992) sme nahrali len dvaja. Vždy sme žili hudbou a umením a naše cesty sa pochopiteľne tak stretli, že jedného dňa vyústili do spoločného života a sme aj životnými partnermi. To je ten tmel. Keďže sme experimentálna kapela, radi skúšame nové veci a tak sme otvorení aj spoluprácam. Preto sa u nás na poste basgitaristov a performeriek vystriedalo zopár talentovaných ľudí. Vždy len na istý čas. Pre nich to nikdy nebol až taký hlboký životný zámer ako pre nás, ale ako hostia nám umožnili z časti realizovať naše vízie a umelecké ambície. A časom sa vlastne stala kapela aj takou platformou pre širšiu spoluprácu v oblasti štylizovanej fotografie a scénického prevedeniu našej  hudby.

Zdroj: Mirka Sliacka Photography

Čo je podľa Vás umenie?

Gudrun: Umenie je vytrvať v tom, čo cítiš a chceš, aj keď na to nemáš vytvorené žiadne podmienky, aj keď tvojím dielom pohŕdajú ľudia, ktorí mu len nerozumejú a ty napriek tomu ideš ďalej životom, nesťažuješ si, nezávidíš tým druhým (lebo keď nepodáš ruku maistreamu, nič iného ťa nečaká) robíš čo môžeš a vieš, že všetko je len tak, ako v daných podmienkach môže byť… a potom ti napíše meteorológ z Južného pólu, že si do vetra tam vonku púšťa do sluchátiek Tvoju hudbu, alebo manažér zo Santiaga de Chile, že ťa má v svojom srdci aj v kancelárii na mp3 a medzi poradami si ťa pustí a sníva….nič viac, nič menej…to je dopad umenia (podľa mňa)… byť spojený tam, kde to fyzicky, časovo ani nijako inak nie je možné…. tak to vždy pôsobilo na mňa umenie iných ľudí a som rada, že občas sa to stane  a podarí aj nám…

Vaše slovo na záver (odkaz svetu, citát, myšlienka, čokoľvek,…)

Gudrun: Buď sám sebou a život ti vždy naznačí, kde je tvoje miesto. Som si istá, že vždy tam, kde je tvoja duša a srdce. Tam nikdy nebudeš sám. Budú tam s tebou tí, ktorí to mali, majú a budú mať v živote rovnaké.

 Aktuálna zostava : Gudrun Snake – vokál, 677 – gitara a elektronika, iNOVA – basgitara

 hosťujúce performerky:  Leandra & Lea

 Oficiálne stránky : http://www.lahkamuza.net  http://lahkamuza.bandcamp.com

 Koncert 28.4.2018 v Klube 77 v Banskej Bystrici http://www.klub77.eu/events/lahka-muza-terminal-state/